Vždy som mal vieru v Boha, ale vždy to bolo tak, že som sa k nemu modlil keď som prežíval ťažké chvíle a vždy som ho len o niečo prosil. Moje správanie k iným ľuďom bolo ešte horšie. Odsudzoval som ľudi preto ako vyzerajú, preto ako sa správajú, pretože boli pre mňa divni. Dievčatá boli pre mňa len nastroj ako si užiť….. Raz som bol na jednom koncerte umeleckej školy, kde sa mi veľmi páčilo a po tom koncerte som sa rozprával s jednou kamarátkou, ktorá tam spievala. Hovorili sme o Bohu a potom rozhovore sa čosi zmenilo. Uvedomil som si že sa musím zmeniť, že sa musím správať lepši k ľuďom a hlavne k Bohu, ale bal som sa že to nezvládnem, že ma to po týždni prestane baviť, a že moji kamaráti sa mi budu smiať a nepochopia ma. Boh mi však pomohol, vždy bol pri mne keď som to potreboval, a keď som niekedy pochyboval tak mi vždy poslal človeka s ktorým som sa porozprával a to mi pridalo na odhodlani byť lepším človekom a lepším kresťanom. A pomáha mi neustále… pre mňa to je veľký zázrak.